Den Trifidů: Tanec na hrane neznámej budúcnosti
Titulok článku je veľmi voľnou citáciou z knihy Johna Wyndhama ´Den trifidů´. Na motívy tejto knihy sa minulý víkend odohral v českých Mikuloviciach LARP, na ktorý som kvôli covidu čakala vyše roka a v krátkom súhrne prinášam dôvody, pre ktoré sa to oplatilo.
Text původně vyšel na portálu larpy.sk
Je štvrtkový večer a ja som takmer na konci úmornej cesty lokálkou do českých Mikulovíc, mestečka na hraniciach Poľska a Čiech. Okrem limuzíny zaparkovanej pred miestnym penziónom nie je toto mestečko ničím výnimočné, až na to, že asi 3 kilometre od neho sa nachádza rozsiahly areál bývalých muničných skladov a ešte bývalejšieho internačného tábora pre zajatcov z druhej svetovej, skrátene MUNA. Práve tu sa má tento víkend odohrať LARP, na ktorý sa čakalo vyše roka – najprv kvôli problémom s organizáciou a potom kvôli covidu.
Hra ´Den trifidů´ je napísaná na motívy rovnomennej knihy Johna Wyndhama. Znalosť osudov hlavného hrdinu nie je až taká dôležitá, ale reálie áno. Dej sa odohráva v päťdesiatych rokoch v Británií – a ako padá noc na nevysoké vŕšky a opustenú cestu od mestečka k areálu, pomyslím si, že miesto na tento larp nemohlo byť vybrané lepšie.
Vzhľad tu však vôbec nie je dôležitý, pretože jedným z hlavných stavebných kameňov tohto sveta je totiž to, že väčšina populácie – Británie a najskôr aj celého sveta – sa jedného dňa zobudila slepá. Stalo sa tak po úžasnom nebeskom divadle, ktoré médiá označovali ako prelet kométy v kombinácií s atmosférickými javmi podobnými polárnej žiare. Faktom však je, že to bolo to posledné, čo ľudia uvideli – teda aspoň tí, ktorí si to nenechali ujsť. Mohli špekulovať, či to bol trest boží, premyslená akcia sovietov ako zákerný útok v prebiehajúcej studenej vojne alebo jednoducho smola – zrak im to však nevrátilo. Akoby nebezpečenstiev, ktoré hrozia náhle nevidomým ľuďom nebolo dosť, objavujú sa na scéne ako dôležitý hráč trifidi. Obrovské rastliny, ktoré sa doteraz vo veľkej miere na svete pestovali kvôli oleju začali byť agresívne a svojim jedovatým úponkom, ´šlahúňom´ dokázali človeka aj zabiť. Tieto rastliny sa samy dokážu vykoreniť a pomaly sa pohybovať – pre človeka, ktorý vidí by neboli možno nebezpečné, ale pre slepého? Smrť tak čaká na každého doslova na každom kroku a byť sám znamená zomrieť.
Keď po hodine kráčania osamote tichým lesom konečne dôjdem k jednej z budov, ktorá nie je opustená a strašidelne sa z tmy nevylúpne rovno predo mnou, vydýchnem si. Je tu oheň, svetlo a ľudia. Aké príznačné.
Hoci je hra plánovaná na sobotu, piatkový program je rovnako dôležitý. Oboznamujeme sa s terénom v asi kilometer vzdialenom sklade, kde je už všetko – okrem hráčov, pripravené na hru. Máme pár hodín na to, aby sme si ako tak vštepili do pamäti, kde sa nachádza kuchynka – kde si odkladáme riady tak, aby sme ich našli i poslepiačky, kde vonku je latrína a miesto na sedenie. Okolo obeda po krátkej inštruktáži strácame zrak – vyfasujeme hrubé čierne masky, ktoré by sa dali použiť i na spánok v osvetlenej miestnosti, palice na prieskum a sme rozdelení na troj-štvorčlenné skupinky a pridelení k tútorovi, ktorí nás naučí základné veci o orientácií – ukazuje sa, že i kráčať po ceste rovno je takmer nadľudský úkon, nehovoriac o prekážkovej dráhe v lese, ktorú musíme zvládnuť ako viacčlenná skupina.
Už tu sa práve ukazuje dynamika, aká bude fungovať v hre a ktorá ma znervózňuje najviac – skupina, kde sú všetci nevidiaci, si musí zvoliť svojho vodcu, ktorý jej povie, čo sa práve v danej chvíli bude diať, pretože inak sa všetci budú prekrikovať a nastane životu nebezpečný chaos, ktorý podľa môjho skromného názoru ohrozuje nevidomý charakter viac, než trifidi alebo voľne pohodené hrable. Bohužiaľ sa ukazuje i to, že i keď sa nájde dostatočne sebavedomý a silný vodca, niektorí to nie sú schopní akceptovať a z nejakého dôvodu si idú svoje, neustále kecajú a ohrozujú tým nie len seba ale aj ostatných. Musím skonštatovať, že ma to ako hráča dosť znervózňovalo, najmä ku koncu hry – bol to prvok, ktorý celú záležitosť preklápal viac do roviny zážitkovej hry a vžitie sa do roly ustupovalo. Nevadí mi to však – vedela som, do čoho idem a hra samotná bola prezentovaná ako mix larpu a zážitkovej hry.
Po workshopoch, medzi ktoré patrilo aj to, ako sa najesť, keď človek nevidí (zaujímavý zážitok, ktorý každému odporúčam vyskúšať v bezpečí domova, jedlo si oveľa viac vychutnáte), nám bolo navrhnuté, aby sme si masky už nechali a skúsili sa tak adaptovať lepšie na zajtrajšiu hru. Chcela som to vyskúšať a tak som si masku nechala aj na večernej ´blind party´ – kde sa premiešali tí, čo si dali masku dole s nami ostatnými. Podmienkou bolo, aby pri párovom tanci musel byť aspoň jeden slepý. S niekým som tancovala, ale nepamätám si, kto to bol a rovnako dúfam, že bol jedným z mála, kto tú strašnú neohrabanosť videl. Nie, že by som inokedy bola skvelá partnerka do tanca, ale snaha orientovať sa v priestore a zároveň sa nechať viesť do rytmu hudby bola nad moje možnosti.
Po príchode na miesto, kde sme spali som však narazila na prekážku, ktorá bola pre čerstvo oslepnutého človeka neprekonateľná – chcela som si zavolať. Pokiaľ by ste to chceli skúsiť s dotykovým telefónom, musím povedať, že je to zhola nemožné. Ak by sa ´Den trifidů´ odohrával v dnešnej dobe, boli by sme viac v prdeli než ľudia spred viac ako pol storočia. V momente mi to pripomenulo knihu ´Tma´ od Jozefa Kariku, kde hlavný hrdina oslepne, zatiaľ čo je sám v horskej chate.
Keď som sa v sobotu ráno zobudila, zistila som, že hardcore fanúšikov tejto masochistickej zábavky je viac než dosť. Ešte pred raňajkami sme sa k nim pridali a absolvovali poslednú aktivitu pred hrou – prológ a predherné scény, ktoré sa odohrali prv, než postavy oslepli, prípadne krátko po tom. Oceňujem fakt, že hra charakterov stála aj na princípe dvojíc – aspoň podľa mojej skúsenosti mala každá postava blízky vzťah s minimálne jednou ďalšou, čo vylúčilo možnosť, že sa niekto bude na začiatku len tak bezcieľne potĺkať a snažiť sa vzťahy nadviazať od úplnej nuly. Milenci, stratení súrodenci, nepriatelia, deti…celá prehliadka medziľudských vzťahov.
Hra je pomerne silno štruktúrovaná, čo mi vyhovuje, naviac, pred ňou je nutné zapamätať si aspoň v hrubých obrysoch svoj skript, pretože počas nej sa do neho už pozrieť nemôžete. Našťastie je vždy možnosť k sebe privolať organizátora a na čokoľvek sa spýtať, prípadne poprosiť o pomoc. Neviem, koľko ich okolo našej slepeckej skupiny počas hry krúžilo, ale povedala by som, že dosť. Predsa dať pozor na vyše dvadsať ľudí, aby si v starom sklade nepolámalo hnáty muselo dať zabrať.
SPOILER: V nasledujúcej časti je hrubo načrtnutý dej hry
Dej samotnej hry je o tom, že medzi ľuďmi, ktorým zrak ostal sa vytvorila skupina otrokárov, ktorí už týždeň po tom, čo takmer všetci oslepli, začali týchto chudákov chytať a zvážať ich do starej továrne, kde museli drieť za stravu a prístrešok. My – hráči – sme tvorili skupinu ľudí, ktorých pochytali v jednej londýnskej štvrti. Ja som hrala postavu cirkusovej veštice, ktorej nebeské divadlo prinieslo nielen slepotu, ale aj skutočné vízie – hoci dovtedy si svoje veštby len vymýšľala. Zaujímavý koncept, avšak v skripte sa nachádzali veci, ktoré mi nechceli ísť dolu krkom, nielen ako postave, ale ani ako hráčke. Držala som sa však predpísaného, pretože by hrozilo, že pokazím linku niektorým ostatným hráčom a to som nechcela.
Napriek tomu som si celú hru náramne užila. Prvá časť bola najmä o práci v továrni a znášaní tyranie od otrokárov. Druhá bola o úteku – dvaja z nich nás naložili do nákladiaka a za zvukov streľby a kriku (to všetko v úplnej tme) nám pomohli ujsť. Keď jednu z postáv zastrelili skôr, než vyskočila na korbu (aspoň myslím, že toto sa stalo) a ďalšia začala počas cesty hystericky plakať a snažila sa vyskočiť (tiež si len domýšľam podľa zvuku) vedela som, že this is that shit. Zimomriavky po celom tele, ktoré začína šliapať na čistý adrenalín a uvedomila som si, že sa práve začína vytrácať hranica medzi hráčom a postavou – a tak to máme radi. V tej chvíli som si pomyslela, že ak tá ženská neprestane revať, sama ju vyhodím z toho auta a nebola som si tak celkom istá, kto si toto myslí. Ja alebo Cassandra, ktorú som hrala? Výnimočný a desivý zážitok, ktorý vždy (našťastie) trvá len chvíľu.
Na úteku sa vzťahy ešte viac vyhrocujú a skupina naráža na rôzne prekážky – ľudí, ktorí vidia, ale nie sú priateľskí (našťastie málo), ľudia, ktorí sú mŕtvi (dosť) a nakoniec aj na trifidov, o ktorých si všetci doteraz mysleli, že sú neškodní. To s jedným zacvičí.
V záverečnej scéne, kde sa všetci ocitli na farme, kde síce neboli otrokári, ale na druhej strane pre mnohé z postáv ani prijateľné podmienky k životu malo dôjsť ku klimaxu, teda záverečnému rozhodnutiu postáv, ako so životom naložia ďalej. Konkrétne môj charakter – Cassandra – sa mala rozhodnúť či bude svojim víziám veriť (zatiaľ sa všetky splnili a doviedli ju na toto miesto), alebo ich odmietne. Ako hráčka som cítila tlak na to, aby víziám uverila a ukončila svoju hru určitým spôsobom – a dialo sa to skrz jednu cp postavu, ktorej tvrdeniam som mohla ale nemusela uveriť (v tomto konkrétnom bode vízie nehovorili nič). Naviac to bolo podporené jednou z ďalších hráčskych postáv, ktorá bola ochotná podstúpiť najhoršie riziko môjho vlastného rozhodnutia. Nepoviem vám, ako som sa rozhodla, ale urobila som to, čo som podľa vlastného uváženia urobiť musela, nielen kvôli sebe, ale aj kvôli ďalším postavám, ktoré do tohto podniku so mnou šli. V našom prípade išlo o premyslený antiklimax– koniec, ktorý nám doslova vybuchol do ksichtu, čo sa u slepých viac menej dalo čakať už od začiatku.
KONIEC SPOILERU
Koniec samotnej hry ostal pre preživších viac – menej otvorený. Keďže vnútorne išlo od začiatku o katastrofu v ktorej sa každý snaží vyhnúť šliapnutiu do hovna (prenesene i doslovne), záver nebol iný a musím skonštatovať, že takto sa robí post-apo, ak chcete z tohto žánru vyžmýkať jeho pravú podstatu.
Snímanie masiek prebehlo v tmavej miestnosti – i keď bolo šero, viacerým sa nám točila hlava. Za seba musím povedať, že som za to nikdy nebola vďačnejšia. Stratiť orientáciu v miestnosti, kde to nepoznáte, v úplnej tme, kde sa prekrikuje dvadsať ľudí, len aby niekoho našli, je za mňa jeden z najfrustrujúcejších pocitov, ktoré som zažila.
Pred afterparty ešte prebehla nejaká riadená reflexia, čo je však pre mňa osobne jedna z vecí, na ktoré mám na larpoch najväčší cringe, pretože mi to pripomína nejakú podpornú skupinu, kde ľudia hovoria o pocitoch, ktoré by si inak nechali pre seba (ak ste videli alebo čítali Fight Club, viete o čom hovorím). Na rozdiel od Marly Singerovej si účasť na niečom podobnom rada nechám ujsť a pokiaľ možno nepozorovane sa vytratím. Za sebou nechávam party i hluk a potme poľahky trafím i do kilometer vzdialenej ubytovne. Rada si nechávam veci prejsť hlavou osamote a pokiaľ možno v tichu. Hra pre mňa symbolicky končí až ďalší deň ráno, keď už o pol piatej kráčam na vlakovú stanicu a uvidím toto…
…a pomyslím si, či my vlastne nemáme napriek všetkému kurevské šťastie.
Autor
Eva Kasubová – Eva Kasubová 